Otužovanie a zimné plávaniePočasie a otužovanie - rozhovor

Počasie a otužovanie (Ján Vyhnálik) Rozhovor pre www.meteopress.cz (a Kamila Sojku)

Jak vypadaly Vaše začátky s otužováním?

S otužovaním a neskôr zimným plávaním som začínal na trikrát.

V auguste 1995 som sa zoznámil na dovolenke v Taliansku s Martinom Babjakom a jeho rodinou. Martin sa zveril, že po príklade jeho priateľa, taktiež operného speváka, začína s otužovaním - na posilnenie imunity a odolnosti voči chladu. Zaujalo ma to. Po dovolenke som začal otužovať doma studenými sprchami. Spočiatku to bolo utrpenie, no postupne som zistil, že už mi nie je ani po pár minútach sprchovania zima a zvykám si. Pocit sviežosti po studenej sprche bol najlepší, dodával chuť pokračovať. Teplú sprchu som dosť skoro obmedzil; iba ukončovať sprchovanie studenou sprchou mi nestačilo. Zvykol som si na celotelové sprchovanie, vrátane hlavy. Vtedy som však ešte nezačal plávať v otvorenej vode.

Vo vianočnom čase 2001 som opäť stretol Babjakovcov; dozvedel som sa, že chodia s otužilcami plávať do jazera. Pozvali ma na prijímanie nových otužilcov medzi „ľadových medveďov“. Konalo sa na Štedrý deň v zamrznutej Kuchajde. Ísť na Vianoce do ľadovej vody bez jesenného tréningu v otvorenej vode by mi inak ani nenapadlo. No neodolal som pozvaniu (i keď som myslel, že možno udrie moja posledná hodina…). V 10 cm ľade jazera bol vysekaný bazénik, do ktorého sa dalo dobre vojsť z brehu. Pred zrakmi niekoľkých plávajúcich a pár pobehujúcich otužilcov som „odhodlane“ vošiel prvýkrát do ľadovej vody. S  rôznorodými pocitmi a najmä myšlienkou, či sa dožijem štedrovečernej večere… Kupodivu, pár záberov v ľadovej vode doprava a potom aj doľava ma nepoložilo. Keď som asi po minúte vyšiel von, zistil som, že srdce, telo fungujú normálne a že sa ma nezmocňuje žiadny krutý chlad, skôr akoby teplo… Vošiel som do ľadového bazéna ešte raz, „aby to stálo zato“.

Po výstupe z vody som bol symbolicky prijatý medzi otužilcov obliatím ľadovou vodou (Vladimírom Skovajsom, zakladateľom slovenského otužilectva). Nato Martin navrhol, aby sme sa spolu odfotili (fotka sa neskôr dostala do otužileckej monografie Pavla Dinku Ľadové medvede v ľudskej koži, 2003). Samozrejme, neskôr pri obliekaní, sa mi pocit poriadneho chladu s ešte nepoznanou triaškou dostavil, no keď som videl „klepajúcich“ sa skúsenejších otužilcov, ktorí sa trasúc ledva dokázali napiť horúceho čaju, tušil som, že to asi prežijem :-).

Napriek tejto skúsenosti som ďalej plával v otvorenej vode zriedka (vo Veľkom Draždiaku, pri ktorom som býval) a za tmy - aby som nevzbudzoval údivy (na Draždiak vtedy ešte nechodili žiadni otužilci). No po štádiu otužovania sprchami som začal so zimným plávaním.

„Tretí začiatok“ bol definitívny a priviedol ma k pravidelnému zimnému plávaniu. Po tretíkrát som sa pripojil k Martinovi Babjakovi a ďalším po vydaní spomenutej knihy Pavla Dinku, keď som zistil, že v knihe je aj zmienená fotografia. V najbližšiu októbrovú nedeľu som zavítal medzi otužilcov na Zlaté piesky a o pár týždňov som sa vrhol spolu s dvadsiatkou ďalších do októbrového Dunaja v Hamuliakove a odplával pol kilometra v rozbúrených vlnách.

Podobné plávania som absolvoval s touto partiou takmer každú nedeľu - v bratislavských Zlatých pieskoch, Morave, Váhu, Slnečných jazerách, Malom Dunaji, Veľkom Draždiaku a napokon aj v januárovom ľadovom Dunaji… Prvé dve sezóny som si zvykal na neutíchajúce svrbenie až znecitlivenie končekov prstov rúk, trvajúce aj na druhý deň po plávaní. Zvykol som si a v ďalších sezónach sa tie pocity tak intenzívne neopakovali.

Jak jste strávili „otužilecký svátek“ – 1. až 14. února 2012 (teplota v průměru až -10°C) ?

V tom období konečne po dvoch rokoch, opäť zamrzol „náš“ Veľký Draždiak, kde sme už od októbra 2006 pravidelne plávali ako členovia nového združenia otužilcov Slovenské ľadové medvede. Ľad bol hrubý 15 cm, takže mnohí na ňom korčuľovali bez obáv z preborenia. Jazero je hlboké miestami do 17 m (voda v ňom cirkuluje od spodných prúdov) a v jednej časti zostala nezamrznutá plocha, kde sme mohli plávať ako vo veľkom bazéne. Využívali sme to do sýtosti a za slečného počasia 12.2.2012 sme sa fotili vo vode obklopenej ľadom s nohami nad vodou, ako kdesi v teplom mori :-). Len neďalekí korčuliari narúšali tú idylu ako z Karibiku (https://www.stare.zimneplavanie.sk/2012020008-ked-mrazy-uzavru-hladiny).

Ešte ostrejšia zima bola v roku 2006. Jazero bolo zamrznuté od januára do konca marca !; ľad mal vyše 30 cm, nedal sa ani prerúbať. Na plávanie v Dunaji sa tiež nedalo pomyslieť kvôli súvislým ľadovým kryhám (ľadochod), hučiacej ľadovej moréne a napokon súvislej vrstve ľadu, ktorú musel rozrušiť ľadoborec. Záchranou bolo, že stojaté rameno Dunaja v lužnom lese pár kilometrov za Petržalkou zostalo nezamrznuté, čo v takej dlhej a krutej zime bolo hotovým zázrakom (doteraz je záhadou). Bola tam čistá voda s teplotou 1°C, na brehu padnuté stromov zhryzené bobrami. Tam sme chodili plávať až do konca marca. Jedinou nevýhodou bolo, že vyzliekanie, náročné obliekanie, sa diali pod holým nebom, a s triaškou sa dosť ťažko odtiaľ šoférovalo… Plávať v Draždiaku sme začali až v apríli.

Jaké jsou Vaše rekordy co se plavání ve studené vodě týče?

Neotužujem kvôli rekordom, i keď každý otužilec má v danom čase svoj rekord, ktorý môže časom prekonať. V spomínaných mesiacoch roka 2006 som absolvoval niekoľko okolo 10 minútových plávaní v 1°C studenej vode; nikdy som si to zvlášť nezaznamenával. Pre mňa je dostatočným výkonom aj 7-8 minútový pobyt v ľadovej vode (pod 4°C), pričom pozitívne účinky otužovania sa dostavujú už pri 3 minútovom pobyte. Nikdy nejdem v ľadovej vode „na hranice svojich možností“, ani na povestný limit 22 minút (tukovými zásobami neoplývam). Bolesť v prstoch rúk, o ostatných častiach tela nehovoriac :-), mi naznačuje, kedy mám vyjsť z vody von. Chcem sa vyhnúť podchladeniu, o ktorom tuším, aké následky by mohlo zanechať.

V ostatných rokoch býva v bratislavských podmienkach asi najstudenšia rieka Morava, keď v nej plávame vo februári - v Devíne pred jej sútokom s Dunajom. V roku 2013 mala 0,1°C (deň predtým v nej plávali ľady) a plávali sme vyše 400 metrový úsek, čo trvalo asi 10 minút. Mal som vtedy pocit, že ruky a telo sú jeden stuhnutý kus páliaceho a štípajúceho ľadu, ktorý sa posúva vopred len naučeným koordinovaným mechanickým pohybom… Bolo to už naozaj o výdrži a prekonávaní seba a svojich nepríjemných pocitov pevnou vôľou (https://www.stare.zimneplavanie.sk/2014020001-morava-nas-preverila).

Nikdy som neplával s neoprénovými rukavicami; také pomôcky nepovažujem za niečo, čo podporuje otužovanie a výdrž v ľadovej vode. Najnižšiu teplotu vody som zažil v Rovaniemi na Svetovom šampionáte (WSWC 2014); voda v bazéne ľadovej rieky -0,7°C, no moje plávanie v krátkom bazéne sa nedá porovnať s výdržou mnohých iných plavcov.

Chodidla jako nejslabčí článek - jaký je Váš názor?

Na základe skúseností si nemyslím, že je to tak. Ale! telo každého z nás je jedinečné, pokiaľ ide o vnímanie a prežívanie vnemov a pocitov v kontakte so studeným vzduchom a ľadovou vodou. Pred tými 20 rokmi, čo som začal s otužovaním, som často mával studené chodidlá a bývalo mi na ne dosť zima; to mi vadilo. Dnes je to inak a myslím, že je to tým, že dlhodobo otužujem; alebo sú azda miernejšie zimy, či obuv je kvalitnejšia :-) ? - to asi nie. Rozhodne otužovanie a vďaka nemu nadobudnutá lepšia „termoregulácia“ tela na to majú veľký vplyv.

Pri plávaní v studenej a ľadovej vode ponáram do vody telo okrem tváre a hlavy. V letných mesiacoch až do konca septembra sme v Dunaji plávali aj naboso a potom bežali bosí i dva kilometre. Niektorí považujú za správne občas (iní aj často) plávať naboso dokonca v zime. Isteže, chodidlá a ruky sú vtedy znecitlivené a nútia nás vyjsť z ľadovej vody skôr, ako keby sme boli obutí. Po plávaní aj vo vode 8°C až 4°C (studenej) v nízkej neoprénovej obuvi, ktorú používam, mám asi pol hodinu trochu znecitlivené šľapy chodidiel.

Tříčtvrťáky, poněkud otupělá lýtka, kůže při brodění v sněhu bez tendence červenat; máte to podobně?

S chodením v snehu bez dlhých nohavíc nemám skúsenosť; krátke nohavice nosím od jari do jesene. V zime dlhé nohavice, tenšie a bez termoprádla. Krátke nohavice nosím na turistiku, ak nie je príliš chladno a nefúka prílišstudený vietor, neprší. Na dlhšiu turistiku v zime a na lyžovanie pri teplotách pod nulou, zvlášť za vetra, si obliekam o jednu tenkú vrstvu viac a nejakú zásobu na prezlečenie mám pre každý prípad v batohu.

V ostaných rokoch napadlo snehu málo, ale ak bol, a plávali sme, po doplávaní sme si ľahli naň, kvôli umocneniu pocitu z otužovania :-) (https://www.stare.zimneplavanie.sk/2014120006-oslava-prveho-snehu).

Jak vypadá šatník takového „profiotužilce“ čili Váš šatník?

Ani v 15. sezóne otužovania sa nepovažujem za „profiotužilca“. Ba väčšinou, keď teplota otvorenej vody klesne pod 7-6 stupňov, sa mi pred plávaním zdá, že „už zase začína ísť do tuhého“ :-). Telo aj myseľ si ale pamätajú, preto je otužovanie po toľkých sezónach ľahšie. Z hľadiska psychiky, a teda aj výdrže; z hľadiska momentálnych telesných vnemov kože v kontakte s ľadovou vodou, akoby to bolo stále nanovo… No skúsenosť je už dostatočná, tak psychika momentálne nepríjemné pocity natoľko nevníma. Dôležité sú dlhodobé pozitívne účinky otužovania v porovnaní s tým, čo človek v danej chvíli nepríjemne cíti.

Zmenu šatníka som si uvedomil po druhej sezóne zimného plávania. Rukavice a šály sa stali nepotrebnými, aj v zime mi postačujú len dve vrstvy oblečenia; samozrejme, v závislosti od teploty, činnosti a dĺžky pobytu vonku – vonkajšia vrstva je obyčajne hrubšia. Aspoň tenkú čiapku si dávam, keď fúka studený vietor; napriek zvyku na sprchovanie hlavy studenou vodou som citlivý na studený vietor. (Mimochodom, hlavu pri plávaní v studenej ani ľadovej vode neponáram ani v plaveckej čiapke.). Hoci pri menšom počte kusov oblečenia pociťujem na tele aj trvalejší mrazivý pocit, vravím si, že si to treba užiť, lebo potom v lete sa budem potiť a tento mrazivý pocit mi bude chýbať :-).

Jak Vaše tělo, které nemá problém s mrazy a ledovou vodou, zvládá venkovní teploty až přes 35°C a v noci v domácím prostředí teploty až kolem 30°C?.

Leto 2015 bolo extrémne. Asi po tri večeri som mal večer v byte 30°C, pritom dvere a okná bytu boli po celý deň zatvorené, rolety zatiahnuté na ochranu pred horúčavou. „Chladnejší“ vzduch, presnejšie pohyb teplého vzduchu zvonku, som vpúšťal dnu až po 20.00 hodine, ale ani to nepomáhalo…

Pre mňa je také leto už pár rokov náročné. V našom suchšom vzuchu mi teploty nad 33°C pripadajú príliš horúce… Pred pár rokmi som to až tak intenzívne nevnímal. Najradšej mám teplo do 25-27 °C, vtedy môžem „fungovať“ aj vonku a okrem iného napríklad sa aj bezpečnejšie opaľovať. Dlhší pobyt v teplote nad 30°C mi vadí (ak nie som pri vode) a v čase od 11.30 do 15.00 som v tieni.

Teploty „tridsiatky“  mi nevadia pri mori, vo vlhkom morskom vzduchu a vetre - vtedy si to užívam celkom inak :-).

Jak to máte Vy s ranní ledovou sprchou? Souhlasíte s tím, že jde o základ „otužileckého života“?

V súčasnosti si neviem predstaviť rána bez studenej sprchy. Studenú sprchu si dávam nielen ráno, ale aj po cvičení alebo lyžovaní, turistike, bez rozdielu, či som ich absolvoval v peknom počasí alebo nečase. Pôsobí na unavené svalstvo regeneračne, má lepšie účinky ako teplá voda. (Extrémne studenú sprchu po turistike a ráno na druhý deň si vybavujem po Novom roku 2015 na Chate M. R. Štefánika pod Ďumbierom. Som dosť trénovaný, ale ľadovosť tej vody som cítil až v kostiach. Zato ten pocit po sprche bol na nezaplatenie :-) ).

Celotelové studené sprchovanie považujem za základ otužovania. Tí, čo ho nepraktizujú, alebo považujú za nepotrebné či nedostatočné, by mali najskôr skúsiť, či ho vôbec vydržia. V teplom prostredí bytu ráno po spánku, je naozaj možno náročnejšie, než vojsť v chladnom vzduchu do studenej vody jazera s nižšou teplotu než má studená sprcha.

Prekvapilo ma, že mnohí otužilci sa sprchovania v studenej vode štítia. Mnohí si to ani nevedia predstaviť; zdá sa im to až drastické (:-) ). Pritom v bytoch ide o vodu s teplotou okolo 13°C, a len v horských oblastiach možno pod 10°C.

Pokiaľ ide o dôvodenie, že studená voda je z hľadiska hygieny menej účinná ako teplá, je to mýtus, ktorý nemá opodstatnenie pri dnešnej ponuke a kvalite prostriedkov na celotelovú hygienu.

Jak moc či málo se profesionální otužování podepsalo na Vaší imunitě? Býváte ještě vůbec někdy nemocní?

Opäť vynechajme slovo „profesionální“ J. V sezóne (od októbra do mája) plávam pravidelne v studenej a ľadovej vode dvakrát v týždni. Častejšie je to na konci roka, keď sa podarí aj 5 plávaní v ľadovej vode za 8 dní. Zlepšenie - posilnenie imunity som zistil po prvých dvoch sezónach zimného plávania. Dovtedajšia náchylnosť na alergiu (sennú nádchu), sa mi výrazne znížila; odhadujem tak o 80 %. Vytvoril som si odolnosť voči chladu a nečasu (studený vietor, mráz, mrholenie, dážď, sneh). Zo zlého počasia som prestal mať ponurú náladu. Parafrázoval som, že „neexistuje zlé počasie, je len nedostatočne pripravený človek“ :-). Okrem toho nadovšetko som si začal uvedomovať skvelý pocit, že dokážem plávať v otvorenej vode celoročne, a teda celoročne si vychutnávať aj „drsný kontakt“ s prírodou. Zimné plávanie mi pomohlo viac si užívať iné zimné športy, keďže rád chodím na turistiku, lyžujem a bežkujem.

V ostatných dvoch-troch rokoch som ochorel na dýchacie cesty asi raz do roka - ale príčinou boli buď 3-4 dňový pobyt v klimatizovanej, prehriatej a suchej miestnosti (suchá sliznica je omnoho náchylnejšia na ochorenie) alebo neplánovaný dlhý pobyt na studenom vetre bez čiapky. Priebeh choroby je menej intenzívny a rýchlejší, ako býval, keď som ešte neotužoval (nehovoriac o početnosti ochorení). Asi po dva roky som nebol vôbec chorý.

Z pohledu otužilců – jste spokojeni se slovenským podnebím? Pokud byste si měli vybrat jiné místo k životu, jaká by byla Vaše volba?

Som spokojný, že žijem v podnebnom pásme, kde sa striedajú štyri ročné obdobia. Vďaka tomu je tu najpestrejšie – kolobeh ročného cyklu. Mrzí ma, že v dôsledku klimatických zmien sa akoby skracuje jar a jeseň a stierajú sa rozdiely medzi ročnými obdobiami, ktoré si pamätám z detstva omnoho výraznejšie. Asi je to náš údel a aj úloha nachystať sa na teplejšie letá, ako ich už zažívame. Otázka dlhodobejšieho vývoja ma trochu znepokojuje.

Na druhej strane, páči sa mi aj morské pobrežie - jedno, či na našej zemepisnej šírke alebo severnejšie či južnejšie, každé má svoje čaro. Pri severnejšom by sa dalo zrejme dlhšie otužovať, ale za južné by som kľudne vymenil tie naše, pomaly už priveľmi horúce letá…

Keby to bolo možné, dokázal by som žiť pol roka pri južnom mori a druhý polrok u nás, aby som si vychutnal aj našu zimu so všetkým príjemným, čo prináša :-).

December 2015; upravené v novembri 2016