ZaujímavostiNovoročný Ďumbier

Počasie nám v sobotu doobeda neprialo a ledva sme v ňom našli najvyšší bod Nízkych Tatier. Po výšľape na vrchol vo viditeľnosti do 20 metrov, v mrazivom vetriska, so zamŕzajúcimi okuliarmi pokračovať ďalej na Chopok by bolo riziko. Radšej sme sa vydali na zostup späť na chatu. No po čase sme vychádzali z hmly a oproti nám sa začalo zdola vyjasňovať, aj keď kpce nad nami stále zakrývali hmla a oblaky. 

Traja sme si preto ešte vyšli po odokrytom nižšom hrebeni východne od chaty smerom na sedlo Králička (1682 m). Z tejto časti zasneženého hrebeňa, pretkaného pretŕčajúcou kosodreninou, sme už mali úžasné výhľady na Vysoké a Západné Tatry aj Slovenské Rudohorie. Silný nárazový vietor však mohutnel najmä v sedle, teda sme to otočili späť ku chate. Kráčajúc po zasneženom hrebeni, ligotajúcom sa od slnka, sme videli na bledomodrej oblohe pred nami vpravo už odhalený Ďumbier i Chopok a Dereše.

Zrazu na vrchole posledného kopca pred chatou sme zažili nečakaný, až mrazivý zážitok: takmer sme sa zrazili s kamzíkmi. Zľava spopod kopca nedaleko nás si vykračovalo do doliny napravo najprv sedem, neskôr päť a potom ešte raz päť kamzíkov; niektoré snáď 12-15 metrov od nás! Boli pokojné, pozerali na nás, akoby už zvyknuté, že ich prostredie im pravidelne narúša človek. Stáli sme ako prikovaní a potichu sa snažili nahltať tie chvíle do pamäti a pamäťových kariet. Vychutnávali sme tú krásu a silu prírody a cítili sme sa opakovane odmenení za snahu boriť sa s počasím. Už sme neľutovali, že sme sa nedostali na Chopok. Keď sme sa unesení vrátili na chatu, zistili sme že náš štvrtý „parťák“ to nevydržal a ešte raz si vyšiel na Ďumbier - kvôli zlepšenej viditeľnosti a úžasným fotozáberom na všetky strany (a aj kondičke :-)).

V nedeľu ráno sme opustili chatu. Vďaka domácim za skvelú obsluhu, atmosféru a aj skvelé porcie :-). Na Trangošku sme sa vracali opäť vo vetrisku a snežení; šťastie, že nám v noci nezafúkalo chodník dolinou! (Podľa správ v nedeľu bol v týchto vysokých polohách orkán s rýchlosťou do 150 km/hod.; to by sme asi neustáli...).

Cestou sme plánovane zamierili na Motyčky, na otužilecký tréning našich banskobystrických druhov. Dorazili sme v hustom snežení a po zvítaní s tamojšími medveďmi sme sa bez otáľania spolu s nimi ponorili do tajchu. Voda vraj vďaka Teplici, pritekajúcej cez povestný žľab (povestné lano-laso natiahnuté nebolo), mala aj v tomto čase +4°C (napr. Dunaj a Draždiak mali už pod +3°C). Naše prvé plávanie v tomto krásnom tajchu – snáď najromanickejšom otužileckom mieste na Slovensku – a za hustých snehových vločiek sme si mimoriadne vychutnali. Záver vydareného športového začiatku Nového roka pred cestou domov sme urobili s náčelníkom stredoslovenských otužilcov; ako inak – pri chutných bryndzových haluškách :-).