ZaujímavostiKúpanie na najsevernejšom mieste sveta Slovenské ľadové medvede – občianske združenie

Najbližšie podujatia

V systéme nie je zadaná žiadna akcia.

Vyhľadávanie

Vyhľadať text

Tréningy

Tréningy v Bratislave sú na jazere Draždiak v Petržalke pri reštaurácii Oáza v stredu od 17.00 a v nedeľu od 10.00 hod.

Júl
PoUtStŠtPiSoNe
    1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31

Poukázanie 2% dane

Tlačivo na poukázanie 2% z dane nájdete tu.

 

Podrobnosti ohľadom postupu a vyplnenia sú podrobnejšie uvedené tu.

SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ

Kúpanie na najsevernejšom mieste sveta

Kúpanie na najsevernejšom mieste sveta

„Teraz chápem slovenských ľadových medveďov a ich rozkoš.“.

Vyzliekam sa. Najprv dám dole kapucňu a polárnickú žltú vetrovku s hrubou podšívkou. Potom červenú polartekovú mikinu, čižmy, goretexové nohavice a potom to už ide rýchlo a dolu ide všetko. Okolo všade sneh a ľad - samozrejme - a jedna diera v ňom. Prichádzam v plavkách na okraj a drkocem sa. Kosaaaa. Okolo pása mi priväzujú lano. To preto, lebo pod touto dierou sú vyše 4 kilometre vody a keby to so mnou seklo, tak by som padal riadne dlho. Ľahko sneží. Tak toto si už bohovia Arktídy naozaj robia srandu. Byť či nebyť, skočiť či neskočiť.

Stojím na Severnom póle a predo mnou je diera v ľade. Aké je to kúpať sa na Severnom póle? Ako chutí voda TU? Toto je to, čo ma vždy ženie.

Dobrodružstvo je dobre zvládnutý prúser, tvrdí G. K. Chesterton. A dobrodružstvo je korením života, sú to silné vzruchy, ktoré zatrasú trošička naším organizmom a premažú naše závity. Niekedy je to tak tvrdé, že to naše bunky rozhádže, a keď sa opäť dávajú dokopy, tak je možné, že sa stane to, ako keď sa Vaša firma presťahuje a opäť si dávate dokopy Váš pracovný stôl. Zistíte, koľko vecí vôbec nepotrebujete, a všetko je zrazu jasnejšie a priamočiarejšie. Stane sa to, keď skočím do tej vody plnej bodavých ihiel? Tá voda má menej ako nulu, všade okolo ľad, samý ľad.

Trasiem sa, no už dávno som sa rozhodol. Žiadne pomalé ovlažovanie sa. Žiadne natieranie snehom predtým. Prídem na okraj ľadovej diery a skočím do tej priezračnej krásnej príťažlivej hlbočiny. Hlavičku. Keď už, tak už. Snažím sa teraz vybaviť tie pocity. Žijem, ako vidíte. Nevidíte, že ma škriabe v hrdle, ale inak pohoda.

Bolo to čisté a slané. Oči mám otvorené a pamätám si, že všetko bolo čisté, veľmi čisté a pokojné. Na zimu si absolútne nepamätám. Bolo to zrejme tak studené, že môj organizmus ani nezareagoval? Robím pod vodou jedno pomalé tempo, potom druhé, ďalšie a ďalšie a je mi krásne, nepotrebujem sa nadychovať a vidím donekonečna, nerozmýšlam. No zrazu sa predo mnou objaví bok nášho ľadoborca a ja začnem rozmýšľať a zľaknem sa. “Nie je to tá Charonova loď? Nepramení tu niekde rieka Styx?”

Je mi tak dobre, no otočím sa k hladine a plávam hore. Vynáram sa, aj keď sa mi moc nechce, rád by som plával pod vodou ďalej a ďalej, no je tu ten bok lode, ktorý ma ďalej nepustí. Vynáram sa, opac opac, dotknem sa boku lode a otočím sa, že idem plávať naspäť. A vtedy ma tá zima dobehla. Celé telo mám ako v ihlách, a tak poriadne zaberám a snažím sa dostať k “brehu” čo najrýchlejšie. Vybieham von, čakajú ma s uterákom a hlavne so shotom vodky. Hup to do seba. A neviem, čo urobila tá vodka, ale je to ten najkrajší pocit, aký dokážete mať.

Mám mokrú hlavu, slnko je za oblakmi, no mne je teplo a nádherne. Celým telom mi prechádza silný pocit rozkoše. Som hrdý, že som tam skočil ako prvý? To nie, veď to bolo iba preto, lebo som sa rýchlejšie vyzliekol. Aj ostatní kamaráti zo Slovenska mali rovnako odhodlaný pohľad. S Majom sme vedeli, že do vody pôjdeme na 100 percent. Kúpali sme sa minulý rok na Antarktíde a museli sme naše plavecké dobrodružstvá dokončiť. To je jasné!

Tá Antarktída bola drsná, tam sme do vody išli pomaličky a keď som vychádzal po minúte von, tak som si nohy vôbec necítil. Cudzie nohy, kde však kamienky na pláži vliezali cez chodidlá až do mozgu. Tam som tento pocit rozkoše nezažil, to bolo čisto o hlave a čisté bláznovstvo. Keď nás ľadoborec zakotvil na Severnom póle, s Majom sme pozerali vodu na okolo. Sme zacvaknutí v ľade a okolo sú kruhy, medzi ktorými je voda. No tá voda nestojí, ale tečie rýchlosťou horskej rieky. Skočíš a je jasné, že do 10 sekúnd ťa už nikto nikdy neuvidí.

Toto sa fakt nedalo a tak sme hľadali ďalej. Ja som išiel za kapitánom a Larym a vysvetlil im, že my sa proste kúpať musíme. Oni však pozorujú prietrž, ktorá sa roztvára a kvôli ktorej nemôžeme kotviť dlhšie. Okolo prietrže stoja strážcovia s puškami a pozerajú, či sa neobjaví medveď alebo mrož. V Arktíde človek nikdy nevie, nič tu nie je stabilné, všetko isté sa môže v sekunde zmeniť.

Nakoniec sa to podarilo. Takto bezpečne, ako to robíme my, sa spláchnutie v Arktíde dá zvládnuť. Odporúčam ho každému. Teraz chápem slovenských ľadových medveďov a ich rozkoš. Timur nameral, že naša voda mala mínus 2. Išiel by som ihneď ešte raz!

Vybrané z článku Ľuboša Fellnera Ako som sa kúpal na Severnom póle (1. časť) TU

Poznámka: Vzhľadom na to, že autor sa zrejme nevenuje dlhodobo otužovaniu v ľadovej vode, nekomentujeme niektoré jeho opísané postupy. Príspevok uverejňujeme s cieľom sprostredkovať jeho nevšedný zážitok, iste zaujímavý pre zimných plavcov na Slovensku, ktorých v článku aj spomenul.