Otužovanie a zimné plávanie„Zázrační“ otužilci – divy prírody Slovenské ľadové medvede – občianske združenie

Najbližšie podujatia

V systéme nie je zadaná žiadna akcia.

Vyhľadávanie

Vyhľadať text

Tréningy

Tréningy v Bratislave sú na jazere Draždiak v Petržalke pri reštaurácii Oáza v stredu od 17.00 a v nedeľu od 10.00 hod.

Júl
PoUtStŠtPiSoNe
    1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31

Poukázanie 2% dane

Tlačivo na poukázanie 2% z dane nájdete tu.

 

Podrobnosti ohľadom postupu a vyplnenia sú podrobnejšie uvedené tu.

SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ

„Zázrační“ otužilci – divy prírody

„Zázrační“ otužilci – divy prírody
Pri otužovaní vodou a mrazivým vzduchom sa môžeme v ojedinelých prípadoch stretnúť s extrémami, ktoré sa vymykajú z rámca normálneho chápania; výkony niektorých jednotlivcov akoby vôbec nerešpektovali prírodné, biologické a fyzikálne zákony. Ťažko na ne nájsť vysvetlenie, ťažko ich zdôvodniť a normálnym rozumom akceptovať..., lenže sú realitou, ktorá sa dá pozorovať na vlastné oči!

Tieto otázky nedávajú spávať ani vedcom. Už dlhšie si nimi turbujú hlavy a v ostatnom období prišli na to, že  v pozadí reakcie cicavcov na chlad je gén TRPM8, ktorý kóduje tzv. mentolový bunkový receptor. Biológovia ho považujú za kandidáta, ktorý organizmu sprostredkuje vnem chladu. Tím D. Juliusa z Kalifornskej univerzity urobil sériu pokusov s geneticky upravenými myšami bez TRPM8. Ukázalo sa, že všetky mali vážne problémy s vnímaním chladu. Jednoducho nedokázali rozlišovať medzi teplými a studenými povrchmi, po ktorých sa pohybovali. Platilo to v širokom rozpätí teplôt, určité vnímanie extrémneho chladu si však zachovali aj myši bez génu, hoci v tom boli menej efektívne ako normálne myši. Konkrétna hranica bola 10 stupňov Celzia. Vedci navyše doložili zníženú citlivosť na chlad aj na senzorických neurónoch, ktoré z myší bez TRPM8 izolovali, a vypestovali z nich kultúru na nedotknutých senzorických nervových vláknach z tých istých myší. (prameň: časopis Nature to on-line)

Z toho by vyplývalo, ak sa to potvrdí u človeka, že u jedincov, ktorí sú na chlad akoby rezistentní, je tento gén oslabený. Ale pozor, to je iba môj záver. Nech je to už akokoľvek, takéto prípady sú v živote realitou!

Budeme to ilustrovať na tzv. Ľadovom mužovi, 48-ročnom Holanďanovi Wimovi Hofovi a na kráľovnej prielivu La Manche Angličanke Alison Sreeterovej...

Je až neuveriteľné, čo všetko dokázal v chlade a mraze Wim  Hof. V tomto smere má v Guinnessovej knihe rekordov už deväť zápisov a po nedávnom pokuse o výstup na Mount Everest (máj 2007) bude mať možno aj desiaty.

Zrekapitulujme si jeho výkony: v nádrži naplnenej ľadom vydržal hodinu a osem minút. V oblasti severného pólu zadržal vo výrube v ľade vzduch na šesť minút a dvadsať sekúnd (potápači síce vydržia viac, ale nie v takých extrémnych ľadových podmienkach), v Laponsku, na severe  Fínska, naboso zabehol polmaratón – 21 kilometrov, a to pri teplote medzi mínus 20 až 30°C, sneh, po ktorom bežal, mal 35 stupňov pod nulou; naboso, v trenírkach, vystúpil na najvyššiu európsku horu Mont Blanc, vo výške 1500 metrov sa zavesil medzi dva horúcovzdušné balóny a držal sa len ukazovákmi, na ľadových kockách nahý pravidelne medituje atď. Nuž, a naostatok.

…naostatok sa pokúsil vystúpiť na najvyššiu horu sveta Mount Everest. A to iba v topánkach, krátkych nohaviciach, v rukaviciach a čiapke. Celú cestu však nešiel iba v tomto sporom oblečení, oddychoval v normálnom teplom odeve. V šortkách absolvoval predovšetkým lezecké úseky. Sprevádzali ho štyria šerpovia, o jedného viac ako býva zvykom. Máj býva vraj najvhodnejším časom na zdolanie tejto posvätnej hory, vtedy fúka najmiernejší vietor, teplota sa vo vyšších polohách pohybuje „len“ okolo 30 – 35 stupňov pod nulou.

Pred výstupom mal väčší strach pre Tibeťanmi ako pred samotným mrazom. Tí totiž považujú Mount Everest za posvätnú horu, ktorá sa teší nesmiernej úcte. Preto si napríklad Tibeťan Lakpa Tarke, ktorý ako tradičný šerpa sprevádzal v roku 2006 jednu z expedícií, vyslúžil veľké opovrhnutie a kritiku, keď sa priznal, že na vrcholku sa na niekoľko sekúnd vyzliekol úplne donaha. Domorodci ho údajne chceli takmer zlynčovať!

Wim Hof sa v krátkych nohaviciach dostal až do výšky 7400 metrov. A nebyť úplne omrznutých prstov na nohách, tak by ho nič nezastavilo. Riadne ho trápil aj nedostatok kyslíka. Ľadový muž bol z toho veľmi sklamaný, aj keď pritom opäť vytvoril svetový rekord. Ako povedal, o pokorenie posvätnej hory sa už nebude usilovať. V jej kráse, obrovitosti a neopakovateľnosti sa skrýva niečo, čo v ňom vyvoláva hlbokú úctu a zbožnosť. Vôbec sa Tibeťanom nečuduje, že ju považujú za posvätnú. Radšej sa vraj vyberie na severný pól a tam na mieste vymyslí nejaký extravagantný výkon.

Wim Hof je človek, ktorý si sám dokáže regulovať teplotu. Pre lekárov je to úplná záhada. Jeho telesná teplota sa pohybuje okolo 35 stupňov Celzia. Tvrdí o sebe, že má danosti ako zvieratá, prispôsobuje svoju teplotu vonkajšiemu prostrediu. Pre normálneho smrteľníka by boli také podmienky mimoriadne nebezpečné, no on ich znáša bez akejkoľvek ujmy.

Na zotavenie mi stačí polhodinka,“ hovorí. „Dobrá sprcha a som v normále.“

Otužovať začal v sedemnástich, postupne vydržal v mraze dlhšie a dlhšie. Chcel dosiahnuť viac, zistiť svoje limity. Niekto začne skákať do diaľky a túži skákať ďalej a ďalej, až po čase dokáže skočiť dvakrát toľko. Človek dokáže veľa, ak však pre to nič neurobí, zostane na začiatku.

„Počas svojich pokusov som neustále stopercentne sústredený,“ zdôrazňuje Wim Hof. „Prvý dotyk je najhorší, no o chvíľu je to preč. Na bolesť nemyslím, ale treba byť stále ostražitý – ignorovať jej signály je nebezpečné. Prekročenie limitu, ale napríklad aj strach sú varovania, po ktorých by mohla nastať strata kontroly.“

Hof je ako ryba, má v sebe niečo proti zamrznutiu, je to ešte neprebádaný fenomén, ale je to v ľuďoch dačo prirodzené. Aj Inuiti v Grónsku sú v neustálej konfrontácii s mrazom. Pre Hofa, ako sám vraví, je pobyt v mraze potešením, prežíva pritom silné pocity spokojnosti. Je to podobné ako vízie u Indiánov, niečo duchovné. Žiadne drogy, len človek sám... Svoje schopnosti označuje ako techniku vnútorného ohňa; ten vraj prechádza telom a definitívne zakotví v mysli. Podľa neho, pokyny vychádzajúce z mozgu znamenajú viac ako tréning či skúsenosť. Hofovo krédo pochádza od Budhu: „Je lepšie poraziť sám seba ako vyhrať v tisíckach bitiek. Takéto víťazstvo je len tvoje, nikto ti ho nemôže vziať, ani anjeli, ani diabli, peklo ani nebo.“

x x x

Ďalším „zázrakom prírody“ je Alison Streeterová (1964), kráľovná prielivu La Manche, rodáčka z Notfieldu,  ktorá 43-krát zdolala túto trať – sen každého plavca;  z toho raz na jeden „šup“ pokorila tri dĺžky prielivu (70 míľ za 34 hodín a 40 minút), 3-krát dve dĺžky a zvyšok tvorila jedna dĺžka.

Pokorenie prielivu La Manche sa zvykne porovnávať s výstupom na Mount Everest. A nie náhodou! Žiada si to rovnako tvrdú a náročnú prípravu, tisícky hodín tréningu, veľa driny, odriekania; rovnako treba mať pri sebe dobrú partiu správnych ľudí, priateľov, ktorí v núdzi pomôžu, poradia, podporia a potiahnu človeka v tom najhoršom. Šikovný lodivod, tréner, predplavec sú jednoducho na nezaplatenie.

Je potrebné popasovať sa s riadne dlhou plaveckou trasou – najkratší úsek vedie z anglického Shakespeare  Beach v Doveri do francúzskeho Cap Gris Nez a vzdušnou čiarou je to takmer 32 kilometrov. Úspešní plavci prekonajú kvôli prúdom v priemere zhruba 40 kilometrov, tí slabší sa musia „pobiť“ s ešte dlhšou traťou.

Aké nároky sa kladú na plavca, ktorý sa rozhodol pokoriť prieliv La Manche?

Je to predovšetkým veľa dní tréningového utrpenia (príprava si vyžaduje najmenej rok), týždenne desať až dvadsať hodín, po týždni dva dni odpočinku a potom ísť znova do toho; mnoho, premnoho preplávaných kilometrov v studenej vode (15 – 17 stupňov), vôbec nefajčiť a dva mesiace pred štartom nepiť alkohol, aby sa neoslabil organizmus, adekvátne sa stravovať, denne konzumovať desať až tridsať percent tukov, dodržiavať rovnováhu spotreby medzi uhľohydrátmi a proteínmi, jesť veľa rýb, hydiny, ovocia a zeleniny. Neslobodno zabúdať na jednu dôležitú vec: ak  má muž menej ako dvanásť percent tuku a žena menej ako pätnásť percent, tak budú musieť nejaké to kilečko na seba „nahodiť“, lebo inak sa oberajú o šancu zdolať túto náročnú trať.

Čo je nevyhnutné rešpektovať počas samotného plávania?

Každých tridsať, resp. šesťdesiat minút prijímať tekutú stravu. Piť izotonické „drinky“  a fruktózu. Lekársky je dokázané, že pri tempe 63 záberov za minútu a pulze 130 úderov „skonzumuje“ ľudský organizmus 467 kcal glukózy; pričom telo vyprodukuje za minútu energiu  v hodnote 13,25 kcal a zároveň stratí 13,40 kcal. Na vyrovnanie tejto straty by mal plavec pribrať 6,4 kilogramu. Ak vydelíme číslo 13,40 číslom 13,25, zistíme, že človek potrebuje na zdolanie prielivu najmenej 1,01 centimetra podkožného tuku. 

Prax ukazuje, že jednotlivci, ktorých  podkožný tuk nedosahuje hrúbku aspoň jeden centimeter, sa nikdy nebudú radovať z osobného víťazstva nad prielivom. Prirodzene, oveľa lepšie sú na tom tí, ktorí majú hrubšiu vrstvu tuku. Jeden centimeter navyše znamená, že organizmus sa podchladzuje pomalšie, a to tak akoby  voda bola o 1,5 °C teplejšia. Ten, kto má hrúbku podkožného tuku  dva centimetre, pokorí prieliv La Manche aj pri teplote vody 12 °C.

Ak sa bližšie pozrieme na spotrebu energie, tak zistíme, že 59 percent ide na konto uhľohydrátov a 41 percent na účet tuku. Celková strata energie pri tomto výkone predstavuje za hodinu 791 kcal, z toho 467 kcal čerpá organizmus z glukózy a zvyšok z tuku.

Udejú sa však aj veci, ktoré sa nedajú predvídať a vysvetliť. Napríklad pri jednom pokuse pobudol plavec vo vode 6 hodín a 36 minút. Pre zlé, veľmi veterné počasie a vysoké vlny ho museli vytiahnuť z vody. Zaujímavé je, že podchladenie uňho nastalo až po päťdesiatich minútach.

Prečo to vlastne všetko spomíname?

Aj v tomto prípade chceme poukázať na osobitosti podchladzovacích procesov v ľudskom organizme. Jednoznačne sa ukazuje, že odolnosť voči chladu je u každého človeka rozličná. Pri teplote vody okolo 15°C je dlhodobý pobyt v nej ozaj nevyspytateľný a vo veľkej miere závislý od danosti príslušného jedinca. Pri pokuse o zdolanie prielivu už viacero plavcov umrelo na podchladenie. Aj Adrien Moorhouse, britský plavecký olympijský víťaz z Barcelony (1992) sa vzdal po dvoch hodinách a tridsiatich minútach.

A teraz si predstavme, koľko energie musela stratiť Alison Streeterová pri svojom nepretržitom rekordnom, takmer 35 hodinovom plávaní. Pre normálneho človeka je to úplne nepochopiteľné! Nie náhodou sa stala kráľovnou prielivu La Manche a zapísali ju do anglickej siene slávy!

Prvý úspešný pokus naprieč prielivom La Manche zaznamenala dva dni po svojich osemnástich narodeninách. Neskôr sa jej podaril husársky kúsok – na jedenkrát zaplávala tam – späť – tam. V roku 1992 plávala sedemkrát počas šiestich mesiacov. Iba raz sa vzdala.

Táto fenomenálna diaľková plavkyňa si šla vyskúšať svoje schopnosti aj do iných vôd: v priebehu piatich týždňov zdolala tri prielivy dotýkajúce sa Írska, Škótska, Anglicka, Walesu a napokon znovu Anglicka a Francúzska; obkľúčená delfínmi plávala vodami plnými žralokov pozdĺž južnej Austrálie, niekoľkokrát oboplávala ostrov Manhattan v New Yorku, plaveckú chrabrosť si vyskúšala z ostrova Capri do Neapolu, nezľakla sa ani vzdialenosti z Richmondu do Gravesendu po rieke Temža (takmer 44 míľ), chcela skúsiť aj trasu späť, ale riečny lodivod to nedovolil. Zasúťažila si s najlepším anglickým diaľkovým plavcom, žurnalistom Kevinom Murphym, ktorý zdolal prieliv La Manche 32 – krát.

x x x

Wim Hof a Alison Streeterová majú veľa spoločného: prvý sa pokúsil za neuveriteľných podmienok pokoriť snežný Mount Everest a druhá 43-krát zdolala vodný Mount Everest. Obidvoch spája neuveriteľná odolnosť voči chladu, voči podchladzovacím procesom v ľudskom organizme.

Nie sú však sami; všade na svete existujú jednotlivci, ktorí majú podobné danosti. Nájdete ich aj u nás – v Bratislave možno stretnúť človeka, ktorý v zime, v treskúcich mrazoch, chodí po uliciach iba v topánkach, krátkych nohaviciach a v tričku s krátkymi rukávmi. Osobne sme poznali chlapíka v jednej dedinke na Záhorí, ktorý počas celej zimy chodil naboso. Podobných prípadov jestvuje viacero...

Ako je to vôbec možné? Vysvetlení je viac! Určite však nejde o všakové parapsychologické javy, ezoterické výplody alebo dokonca o nejaké čary. Proti tomu sú jednoznačne všetci autori tejto knihy.

V úvode sme spomínali účinky génu TRPM8, ktorý, ak sa preukáže, že rovnako pôsobí na človeka ako na myši, môže byť jedným z vysvetlení. Jedno je však isté – každý mimoriadny výkon je výsledkom súzvučnosti psychična i fyzična. Aj tu  existujú tri možnosti:  buď prevažuje fyzično, resp. psychično alebo obidve sú v rovnováhe. Závisí to, podľa nášho názoru, od druhu jednotlivých výkonov. Ak ide o duševné výkony, jednoznačne prevažuje psychično, prevaha však nemôže byť absolútna, fyzické danosti, stavy zdravia či choroby atď. výrazne vplývajú na psychickú výkonnosť.

Podobné delenie môžeme uplatniť aj pri fyzických výkonoch a rozčleniť ich na tri skupiny: po prvé, na tie, pri ktorých dominujú fyzické predpoklady, napríklad v športe ide o skok do výšky, hod guľou, hod diskom, basketbal, volejbal, vzpieranie a podobne. V týchto prípadoch musí mať človek potrebnú výšku, vhodne prispôsobené končatiny, riadne vypestované svaly.

Po druhé, ide o také výkony, pri ktorých, aj keď sa to nezdá, je dominantná psychika, človek trénuje určité návyky, repetíciou ich zdokonaľuje, ale ešte dôležitejšie je, čo takýto tréning robí s jeho mozgom – trénované úkony akoby sa „uskladňovali“  v mozgu, ukotvovali sa v jeho bunkách, a potom – na ceste späť vydanými signálmi ich ešte umocňovali. Ako príklad tu môžeme uviesť výkony Wima Hofa.

A po tretie, na také, kde fyzično a psychično sú v určitej rovnováhe. Človek musí mať dané fyzické predpoklady a k tomu harmonizujúco vypestované duševné sily. Ilustrovať to môžeme na Alison Streeterovej, i keď ona sama tvrdí, že na jej výkonoch má zásluhu 90 percent psychika a len 10 percent fyzické predpoklady.

Nazdávame sa, že v jej prípade je to tak pol na pol. Nebyť nevyhnutnej hrúbky podkožného tuku, určitých  fyzických predpokladov a vycibrenej plaveckej techniky, tak by sotva dokázala to, čo dokázala.

Ak to vezmeme z tej či onej strany, zázraky nejestvujú, jestvujú iba „zázraky“ v človeku, v jeho schopnostiach, v pevnej, nezdolnej vôli a odhodlaní.

Voda a chlad, Pavol Dinka a kolektív, 2008